Sýria, Irak a ISIS: Beštiálny plán Washingtonu pre rozpútanie vojny na Blízkom východe

Autor: Jan Chladek | 11.9.2014 o 11:06 | Karma článku: 11,44 | Prečítané:  10028x

V júni 2014 sa mediálny svet otriasol náhlymi správami o tom, ako sa teroristi zo zoskupenia islamského štátu Iraku a Sýrie (ISIS) za použitia zbraní a násilia zmocňujú irackých miest Mosul, Bajdži, Falúdža a Tikrit a začínajú pochodovať smerom na Bagdád. Tieto islamistické pogromy boli sprevádzané brutalitou, popravami, ako aj mučením bežných irackých civilistov, paradoxne však moslimov. Iracká armáda a polícia bola bezmocná a jej väčšina ušla bez boja, pričom  za sebou zanechala veľkú časť svojho vojenského vybavenia, ktorým v týchto dňoch disponujú teroristi a dobývajú tak stále väčšie územia Iraku a Sýrie.

ISIS sa netají svojím cieľom vyretušovať dnešné hranice medzi Irakom a Sýriou a vytvoriť tak islamský kalifát, ktorého územie by bolo spravované právom šária. 

V Sýrii nedávno médiami vykresľovaní ako rebeli, dnes v Iraku ako teroristi. Ako sa to vlastne stalo?

To je naozaj veľmi dôležitá otázka, keďže na základe správnej odpovede sa dokážeme dopátrať k zisteniam, ako sa konflikt bude vyvíjať ďalej.

Západní politici, žurnalisti, ako aj experti z tretieho sektora sa nám totiž snažia vtĺcť do hláv, že dôsledkom nečinnosti západu, konkrétne nebombardovania Sýrie už v roku 2013, sa z danej krajiny vykľulo plemenisko teroristov, ktorí v týchto dňoch ohrozujú globálny mier a stabilitu. Koniec koncov, tieto posolstvá zvestuje väčšina mainstream médií na západe ako napr. The Telegraph (článok telegraph.co.uk).

Je to odpoveď, ktorá samozrejme nahráva momentálnemu bombardovaniu americkým letectvom, ktoré na prvý pohľad doletelo na pomoc bezbranným irackým civilistom a  začalo s bombardovaním pozícií islamistických militantov.

Boli to však práve USA, ktoré aktívne podporovali a vyzbrojovali tzv. rebelov na území Sýrie už od roku 2011. Nepretržitý tok peňazí a zbraní prostredníctvom Saudskej Arábie a Kataru vytvoril vákuum na severovýchodnom území Sýrie, kde bez prítomnosti vládnych zložiek a armády sa frakciám Al-Kájdy, Al-Nusry a ISIS/ISIL umožnilo dokonale organizovať, preskupovať a vytvoriť fyzickú centrálu svojej moci na Blízkom východe.

Divák mainstreamu bude okamžite namietať, že USA rebelov podporovali výlučne balíčkami s non-lethal, teda s nesmrteľným vybavením, ako napr. komunikačné zariadenia, nepriestrelné vesty, helmy či uniformy.

Opakovanie je matkou múdrosti, a tak len zdôrazním, že je nepredstaviteľné, aby Saudská Arábia alebo Katar, ktoré sú pod výlučným vplyvom USA a na území ktorých sa nachádzajú americké vojenské základne, exportovali na územie Sýrie hoci len jedinú pušku Kalašnikov bez predchádzajúceho súhlasu USA. Jednoducho, tieto autokratické monarchie spadajú pod vojenskú a politickú subordináciu západu a vo svojich zahraničnopolitických rozhodnutiach sú nesvojprávne.  

V apríli 2013, počas tajnej návštevy senátora Johna McCaina v Sýrii, bola zo strany USA prisľúbená pomoc pre niekdajšieho zajatca a člena Al-Kájdy, Ibrahima Al-Badriho. V tom čase bola na jeho hlavu vypísaná odmena 10 miliónov USD, avšak v Sýrii bol označovaný za vodcu sýrskej slobodnej armády, ktorej členov naše médiá opisovali ako rebelov. McCainov umiernený opozičný kandidát Al-Badri, s ktorým počas návštevy Sýrie komunikoval, bol zároveň emirom dnešného ISISu a neskôr známy pod pseudonymom Abu Bakr Al-Baghdadi. Je to práve on, kto sa  pasuje na trón kalifa, ktorý ovládne svet a ženie stovky tisíc chladnokrvných hrdlorezov proti vláde Iraku a Sýrie. Najnovšie aj proti Rusku a samotnej Európe.

 

Na fotografii nižšie je možné vidieť Johna McCaina počas ilegálneho stretnutia s top predstaviteľmi „sýrskej slobodnej armády“ z apríla roku 2013. Na ľavej strane fotografie je vidieť vrcholného predstaviteľa Al-Kájdy Ibrahima al-Badriho, ktorého dnes poznáme pod menom al-Bagdadi, ako vodcu dnešného ISIS, alebo pod menom Kalif Ibrahim, zakladateľa Islamského Impéria. V pozadí fotografie taktiež možeme vidieť brigádneho generála Salima Idrisa (s okuliarmi), bývalého vojenského vodcu sýrskej slobodnej armády. Idris bol nútený utiecť kvôli vyhrážkam a kolapsu celej umiernenej opozície, ktorá bola sfanatizovaná a vačšina z jej členov bola naverbovaná štedro sponzorovaným islamským extrémistom z ISIS.

 

 

Obama momentálne žiada Kongres o 500mil. USD dodatočnej finančnej podpory pre “umiernenú opozíciu” v Sýrii, ktorú náš mainstream ostatné tri roky označuje za už spomínanú sýrsku slobodnú armádu alebo rebelov. V tejto súvislosti tak nedávne články západného mainstreamu, v ktorých žurnalisti na západe veľmi nahlas informujú ako sýrska slobodná armáda podniká spoločné vojenské útoky na čele s Al-Kájdou a jej frakciami, ku ktorým patril aj samotný ISIS, vyznievajú nanajvýš ironicky. Nemusíte veriť mne, prečítajte si však to isté priamo v mienkotvornom západnom denníku The Independent (článok independent.co.uk).

ISIS je možné definovať ako odtrhnutý článok spod materskej Al-Kájdy, ktorú jej extrémistickejšie ladení členovia s odstupom času začali vnímať ako príliš umiernenú. Vo februári 2014 sa Al-Kájda oficiálne odtrhla od ISIS práve kvôli ich brutálnej taktike, ktorú praktizovali jej členovia na dennom poriadku a ich obeťami boli zväčša bežní Sýrčania.

ISIS je teda vnímaná ako niekdajšia frakcia Al-Kájdy, akýsi medzičlánok vývoja, ktorá združuje tých najfanatickejších a najradikálnejšie zmýšľajúcich džihádistov (bojovníkov svätej vojny), ktorí svoj hnev paradoxne neobracajú k Izraelu, ako tomu bolo z hľadiska histórie odjakživa, ale odrezávajú hlavy bežným moslimom v Sýrii a najnovšie aj v Iraku. To, že zbrane zasielané USA do Sýrie končia v rukách extrémistov napojených na teroristické frakcie Al-Kájdy je fakt. Ale opäť, máte právo mi neveriť, v tom prípade si prečítajte článok v The New York Times (článok nytimes.com).

Ďalšou mylnou schyzmou, ktorú sa nám naši politickí myslitelia snažia podsunúť je domnienka, že USA sa z Iraku stiahli v roku 2011 príliš unáhlene a nedomysleli dôsledky, ktoré postretli mladú, práve sa vyvíjajúcu irackú "demokraciu" na ceste za slobodou. Koniec koncov, americká armáda prišla vo vojne za irackú slobodu o tisíce mužov v uniformách, ktorých životy boli očividne premrhané na to, aby túto krajinu po krátkom čase znovu ovládli teroristické živly, ktoré ich vláda dlhodobo dotuje aj z daní rodín, ktoré v Iraku prišli o svoje dcéry a synov. 

Celá démonická irónia však spočíva najmä v konštatovaní múdrych mužov v oblekoch pod hlavičkou NATO, že Irak, krajina s bohatou históriou, je v ruinách nie preto, že bola do tla vybombardovaná americkou armádou za ostatnú dekádu, ale preto, že americká armáda sa z krajiny stiahla príliš skoro a svoje bombardovanie ukončila unáhlene. Je asi menej pokrytecké obhajovať, že zásahom americkej armády v Iraku je svet bezpečnejší ako skutočnosť, prečo a ako sa zbrane hromadného ničenia v Iraku nenašli. Viac by vám o tom vedel povedať aj náš severoatlantický expert Rastislav Káčer, ktorý svojho času obdobné konštatovanie prezentoval v relácii Pod Lampou. Jednoducho, skoro desať rokov drancovania irackých prírodných zdrojov nestačilo. Jeden milión iráckych civilistov je málo, avšak podľa Káčera, bol svet ešte pred pár mesiacmi bezpečnejší. 

Možno by stálo opýtať sa aj niektorej z amerických firiem, ktoré operujú v Iraku pod hlavičkou rekonštrukcie krajiny. Napríklad konglomerát Halliburton, firma bývalého viceprezidenta Dicka Cheneyeho. Tá v roku 2008 vykázala čistý zisk viac ako 20 miliárd USD. Snáď len pre komické porovnanie uvediem, že v rozpočte Slovenskej republiky na rok 2013 boli príjmy vo výške 14 miliárd EUR.

Možno aj tu by som hľadal odpoveď na otázku Štefana Hríba v relácii Pod Lampou, čo by mali Američania z miešania sa do vnútornej politiky cudzích štátov, najnovšie na Ukrajine. Za zmienku stojí najmä aprílové posadenie syna terajšieho amerického viceprezidenta Joe Bidena do správnej rady najväčšieho súkromného producenta zemného plynu na Ukrajine – Burisma Holding. Práve toho Joe Bidena, ktorý len nedávno dotelefonoval so slovenským prezidentom Kiskom a počas priateľského rozhovoru ho nabádal k tomu, aby Slovensko ako poslušný člen NATO svorne akceptovalo všetky sankcie z dielne EÚ smerované proti Rusku. Náš nový prezident nie len prisľúbil poslušnosť, navyše avizoval aj zriadenie vojenskej základne NATO na našom území.

Nuž, ale poďme si poodhaliť americkú priamu angažovanosť vo vnútornej politike Iraku siahajúcu ešte do čias pred prezidentom Georgom Bushom starším. To, že nad irackým územím opäť raz zhadzujú bomby americké stíhačky nie je náhoda a historické fakty nám ukážu prečo.

Sadám Husajn bol do prezidentského kresla dosadený v roku 1963 priamo CIA. Pre potvrdenie pripájam článok The New York Times (článok nytimes.com).

Už od roku 1980 USA stáli na strane Sadáma Husajna vo vojne proti Iránu a USA po jeho pravici stálo aj po prevalení, že Irak v ofenzíve používa chemické zbrane. Viac o tom, ako USA asistovali Sadámovi počas toho ako trávil iránskych vojakov a civilistov chemickými zbraňami sa môžete dočítať  v článku na Foreign Policy (článok foreignpolicy.com).

V roku 1990 sa Sadám Husajn zaplietol do sporu s Kuvajtom, ktorý sa týkal cien ropy ako aj, podľa jeho slov, kuvajtskej nelegálnej ťažby ropy z ložísk, ktoré prináležali Iraku. Keďže USA stála po boku Sadáma Husajna vo vojne proti Iránu, Sadám nemal najmenší dôvod pochybovať, že strýčko Sam ho v tomto spore jednoznačne podporí. Svoje úmysly konzultoval Sadám priamo s Washingtonom.

Dňa 25. júla 1990 sa americká veľvyslankyňa v Iraku April Glaspie stretla so Sadámom Husajnom, kedy Sadám prezentoval svoje stanovisko, že provokácie zo strany Kuvajtu vníma ako agresiu a hodlá ich radikálne potlačiť. Glaspie na to odpovedala “nemáme svoje stanovisko na arabský  konflikt, ako práve ten ktorý súvisí s hranicou Kuvajtu”. Ďalej poznamenala, že  “tieto nezhody sa nevzťahujú k Amerike”. Sadám si tieto nejednoznačné vyjadrenia vysvetlil ako zelenú pre inváziu Kuvajtu. Neskôr Glaspie uviedla, že citácia je síce exaktná, avšak náležite očakávala mierové a nenásilné riešenie sporu.

Žiaľ, nie je to však presné znenie, ako uvádza doslovný prepis rozhovoru, ktorý publikoval The New York Times. Podľa prepisu Glaspie povedala “všetko v čo veríme je, že tieto nezhody sa vyriešia rýchlo” (článok nytimes.com). Nič o neagresivite, či nevojenskom riešení.

Budú takí, ktorí budú namietať, že tieto nejednoznačné a veľakrát dvojzmyselné vyjadrenia nie je možné použiť ako jasný dôkaz toho, že by USA jednoznačne podporili Sadáma k invázii. Súhlasím, avšak historicky nepopierateľné fakty, ktoré nasledovali po invázii irackých vojsk naznačujú, že USA vlákali svoje neposlušné a čoraz nezávislejšie šteniatko do pasce.

Ako náhle Sadámove vojská prekročili kuvajtské hranice, americká mediálna mašinéria rozbehla rozsiahlu anti-irackú kampaň, ktorú sme v posledných rokoch zažili proti Iránu, Líbyi, Sýrii a v neposlednom rade už od čias olympijských hier v Soči proti Ruskej federácii. Najzávažnejším obvinením Sadámových vojsk bola nimi vykonávaná genocída kuvajtských novorodencov. Korunným svedkom mala byť mladá Kuvajťanka, ktorá svojím emotívnym svedectvom pred zrakom západných kamier a amerických politikov svedčila o tom, ako iracká armáda zabíja malých novorodencov priamo v inkubátoroch nemocníc.

Táto dráma však má jeden závažný háčik. Celá historka, ako aj teatrálne divadlo bolo umelo zinscenované a koordinované prestížnou PR agentúrou Hill and Knowlton. Tá uplakaná mladá dáma, ktorá nešetrila emóciami a slzami, vydávajúc sa za zdravotnú sestru a očitého svedka proklamovaných zverstiev, bola totiž dcéra vtedajšieho kuvajtského veľvyslanca v USA. Prezrite si pôvodné divadelné predstavenie na vlastné oči (video youtube.com).

Väčšina z historikov sa zhoduje na tom, že americkú verejnú mienku ísť do vojny proti Iraku naklonil na svoju stranu váh práve tento dobre pripravený divadelný príbeh. USA napadli Irak v roku 1991 a rozbombardovali ho za použitia munície s ochudobneným uránom. Dôsledky tejto rádioaktívnej kontaminácie budú bežní Iráčania znášať ešte desiatky, či stovky rokov a experti hovoria o zamorení väčšom ako v Hirošime. V meste Faludža, kde bola v podstate vykonaná genocída americkou armádou, sa dnes rodí skoro každé druhé dieťa zdeformované (článok Moral Low Ground).

Sadám bol ponechaný pri moci, avšak agresia zo strany USA sa týmto vonkoncom neskončila. Na Irak boli uvalené rozsiahle embargá, ktoré trvali počas celej Clintonovej éry a stáli za úmrtím niekoľkých tisíc irackých novorodencov. Americká garnitúra si toho bola veľmi dobre vedomá o čom svedčí aj nasledujúce video s Madeleine Albrightovou, ktorá embargá chladnokrvne obhajovala s konštatovaním, že tie životy malých, na smrť vyhladovaných novorodencov, boli toho hodné. (video youtube.com)

Prehrajme si históriu o viac než desať rokov dopredu a dostaneme sa do roku 2003, kde divadelnú drámu s kuvajtskými inkubátormi vystriedali varovania tajných služieb, že Irak nielen vlastní, ale aj vyvíja zbrane hromadného ničenia, ktoré môžu byť v blízkej budúcnosti použité proti krajinám na západe. To, že sa nikdy nenašli, už všetci vieme a vedeli to aj americké politické špičky rok po invázii. Ich nemiestne žarty a čierny humor mali byť súčasťou poľahčujúcich okolností a akousi oponou, ktorá mala zakryť ohavné lži a klamstvá, ktoré druhú americkú inváziu do Iraku fakticky legitimizovali. Píše o tom aj denník The Guardian z roku 2004 (článok theguardian.com).

Skúmavka s prudko jedovatými chemickými látkami priamo pod strechou OSN, alebo ako sa v priamom prenose vytvára pravda z lží, asi najlepšie vie samotný Colin Powell. Vtedy to bola priama hrozba zbraní hromadného ničenia zo strany krajiny niekoľko tisíc kilometrov ďaleko, dnes sú to humanitárne intervencie v Líbyi a Sýrii. Jedno však majú spoločné – všetko to začína klamstvom (video youtube.com).

Po rokoch sa k moci dostal Obama a s jeho sľubmi o mieri a prosperite americký ľud očakával časy pokoja. To už sa ale píše rok 2011, v ktorom NATO na základe podobných dôkazov začína s bombardovaním Líbye a aj napriek Obamovým konštatovaniam, že USA v tejto ofenzíve sedelo na zadných sedačkách, sú to práve tie isté americko-izraelské médiá, ktoré v počiatočnej fáze zohrali démonizačnú kampaň proti Kadáfimu (článok nytimes.com).

V Líbyi sa nikdy nepotvrdili správy o tom, že by Kadáfi zámerne bombardoval protestujúcich, alebo že by armáda vykonávala genocídu vlastného obyvateľstva v Bengázi. Všetky tieto dezinformácie boli jednoducho preberané našimi médiami pre jediný účel – démonizácia Kadáfiho a celospoločenský konsenzus, že začatie s bombardovaním je tým správnym riešením.

Je úplne jedno, čo bolo ozajstným ekonomickým, či politickým dôvodom pre inváziu do Líbye. Tieto dni jednoznačne dokazujú, že líbyjská demokracia a blaho Líbyjčanov stoja na poslednom mieste. Krajina je po bombardovaní v totálnom chaose, ovládaná milíciami podobnými ISIS. Triskáče NATO Líbyu vybombardovali do doby kamennej a rozbili tak najvyšší štandard školstva a zdravotníctva na celom africkom kontinente. Civilisti sú nútení utekať a chrániť svoje rodiny za hranicami svojej krajiny. Otázne teda je, aké pozitíva prilietajú spoločne s americkými bombami v podobe amerických humanitárnych intervencií. Ale viete čo, radšej si o tom prečítajte (článok globalciviliansforpeace.wordpress.com).

V Líbyi, tak ako v Sýrii a Iraku, boli ako pozemné vojská použité hordy sfanatizovaných beštií, ktoré združovali islamistické frakcie Al-Kájdy. Tieto gangy boli koordinované katarskými špeciálnymi jednotkami, ktoré boli fyzicky prítomné na zemi, aby tak jazykom a vzhľadom v médiách nebudili dojem, že západné vojská sú prítomné a asistujú pri prevrate politického režimu v Líbyi. Veď koniec koncov, malo to vyzerať ako revolúcia s jemnou podporou vzdušných síl NATO.

Bezpilotné dróny a bombardéry západných armád pritom bombami doslova dláždili voľný prístup do veľkých miest, kde sa pozemné hordy fanatikov nestretali so žiadnym odporom. Táto revolúcia nemala nič spoločné s povstaním. Bola to chladnokrvná zmena režimu za použitia akýchkoľvek prostriedkov, paradoxne najmä však teroristických zložiek Al-Kájdy, proti ktorej USA bojujú už vyše dekádu rokov. To, že bola rezolúcia OSN na vytvorenie bezletovej zóny nad územím Líbye absolútne zosmiešnená a došlo k porušeniu medzinárodného práva ilegálnym bombardovaním vojenských a civilných cieľov asi z úst západných politikov počuť nikdy nebudete.

O fikcii týchto arabských pseudo-revolúcii a ako sú tieto chladnokrvné prevraty koordinované v tandeme západných tajných služieb, armád, médií a čelných politikov, sa dozviete viac v mojich predošlých článkoch na dané témy (články chladek.blog.sme.sk). Stojí za to si najmä prezrieť plejádu komentov pod samotnými článkami, ktoré svedčia o tom, že mediálna propaganda a vojenská mašinéria, ktorej sme boli a neustále sme svedkami, naozaj funguje dokonale a bežný divák mainstreamu v skutočnosti ani len netuší,  ako dané prevraty prebiehajú. V dobe, kedy som písal o žoldnieroch zo zahraničia bojujúcich na strane sýrskej slobodnej armády, som bol za konšpirátora, dnes už o tom čítame v mainstreame (článok teraz.sk). Snáď len dodám, že toto zistenie západneho publika trvalo viac než 100.000 nevinných sýrskych životov.

Tak ako George W. Bush tak aj Obama nasledujú vopred určený scenár. Ten, ktorý sa začal napĺňať už v roku 2010 spomína veľmi otvorene bývalý americký generál Wesley Clark. Na základe neho USA mali dobiť alebo získať kontrolu nad siedmymi krajinami počas piatich rokov.  To, či sa tento plán USA napĺňa, už nechám na vašom zdravom úsudku. Vypočujte si však na vlastné uši svedectvo bývalého amerického generála (video youtube.com).

Domček z karát sa však americkej garnitúre po nástupe mediálnej ofenzívy proti prezidentovi Assadovi v Sýrii začal rúcať. Boli to práve bežní ľudia na uliciach a na sociálnych sieťach, ktorí v roku 2013 dali Obamovým klamstvám červenú.  Tentokrát bol v médiách skloňovaný chemický útok, ktorého obeťami sa stali nevinné deti a civilisti na predmestí Damasku, paradoxne v časoch, kedy sýrska armáda veľmi úspešne zneškodňovala každý pokus vtedajších rebelov (pozn. členov dnešného teroristického zoskupenia ISIS). Ako dôkazy Obama používal videá na sociálnych sieťach, ktoré zachytávali malé deti lapajúce po dychu s penou okolo úst ako v bolestiach zomierajú na chladných podlahách. Zábery však postrádali akýkoľvek náznak hmatateľných dôkazov, kto a odkiaľ dané chemické hlavice odpálil, trajektórie letu, analýzy kráterov, či výpovede svedkov. Jednoducho, lži založené na domnienkach, ktoré mali západné publikum podnietiť, aby sa zas a znovu stotožnilo s tým, že bombardovanie Sýrie je tým správnym riešením.

Vzor, podľa ktorého sa odvíjal sýrsky scenár, bol už pred tým odskúšaný v Iraku a neskôr v Líbyi. Náramne ho však nabúralo konštatovanie vyšetrovateľky OSN Carly del Ponte, ktorá sa nechala počuť, že za použitím sarinu na predmestí Damasku stoja výlučne povstalci,  ktorých USA vyzbrojuje a finančne podporuje. Reč bola o bájnych rebeloch, ktorých aj naši žurnalisti v mienkotvorných médiách opisovali ako osloboditeľov. O absurdite týchto klamstiev som písal v jednej zo svojich analýz. Rovnaké závery nájdete aj v článku  BBC, z úst samotnej Del Ponteovej (článok bbc.com). To, že oficiálne stanovisko z vyšetrovania medzinárodných expertov neexistuje, snáď asi nemusím dodávať. Žiaľ, som takmer presvedčený, že obdobné „ticho“ bude dôkazom aj v prípade nedávno zostreleného malajzijského lietadla nad Ukrajinou.

Predošlé riadky jasne dokazujú, že prvým porazeným v novodobých vojnách je samotná pravda. Mocní tohto sveta, politické špičky, ako aj ekonomickí oligarchovia sa však boja ísť do vojen, ak je celospoločenská mienka naklonená proti ich vojenskému ťaženiu. Aj preto sme dlhodobo svedkami démonizácie Ruska, ktoré začalo ešte počas olympiády v Soči starými a úplne klamlivými fotografiami z dielne Reuters, ktoré mali vykresliť Ruskú federáciu absolútne nepripravenú hostiť športovcov z celého sveta. Démonizácie Palestínčanov a vyše polstoročie trvajúce vytláčanie pôvodných obyvateľov z územia, na ktorom vznikajú izraelské osady. Irán a jeho nukleárny program. Nepočuť už však o vedcoch, ktorých izraelské tajné služby vyhadzujú do vzduchu. Palestínčanoch zatýkaných bez súdu na neurčito. Amerických žoldnieroch strážiacich ukrajinského prezidenta, ktorí koordinujú žalostne pripravenú ukrajinskú armádu na východe Ukrajiny.

Vinník je v médiách stále vopred známy. Médiá a politici ukazovákom mieria a označia démonov, bez akýchkoľvek dôkazov, bez akýchkoľvek diskusií. Ak je váš názor opačný a nekompatibilný s mienkotvornými žurnalistami, patríte k teroristom, alebo dostanete nálepku - extrémista. V lepšom prípade len komunista, v tom primitívnejšom - konšpiračný teoretik. Novodobé médiá totiž pravdu, dôkazy a ani fakty nehľadajú - oni ich samé vytvárajú.

Od júnového prekročenia sýrsko-irackých hraníc bol ISIS spomínaný výlučne v súvislosti s nevídanou brutalitou, popravami, odrezávaním hláv či mučením. Z dobrých rebelov v Sýrii sa z noci na ráno stali teroristi v Iraku. Pritom však ide o tie isté frakcie, ktoré do Iraku dorazili zo Sýrie a proti ktorým Asadove vojská bojujú už od roku 2011.

Nikto zo západných veľmocí však okamžite neletel s bombardérmi na pomoc, aj napriek jasným dôkazom brutality páchanej na civilnom obyvateľstve v Iraku. Prečo to slovko okamžite? Najmä preto, lebo v tom istom čase Obamove bombardéry zhadzovali bomby na pohraničnom pásme Pakistanu tak, ako to dokumentuje CBS News z polovice júna tohto roka (článok cbsnews.com).

Prečo teda Obama a celá Amerika váhala s nasadením letectva v Iraku už v júni 2014, avšak spontánne ich nasadila v Pakistane? Väčšina západného publika si totiž myslí, že táto pomoc prichádza príliš neskoro.

V samotnej podstate však išlo práve o to – aby práve toto bombardovanie bolo vítané a dlhodobo očakávané takmer až s prosíkom a aplauzom západného publika. Aby zároveň to isté publikum zabudlo na Obamove klamstvá ohľadom chemického útoku, za ktorým stál údajne sám prezident Asad. Jediné, čo si má v tejto chvíli divák pamätať, sú teroristi v čiernych uniformách a ich fotopózy s odrezanými hlavami civilistov v Iraku, na ktorých americké letectvo zhadzuje bomby.

Uniká však najmä fakt, že títo islamskí fanatici vraždiaci irackých civilistov pod hlavičkou teroristickej organizácie ISIS prebehli cez hranice zo Sýrie. Práve tam ich predovšetkým USA, Francúzsko, Anglicko, Izrael, Saudská Arábia, Katar a Turecko vytrénovali, obliekli do uniforiem a vyzbrojili. Práve s nimi sa stretol John McCain priamo v Sýrii a rokoval s jej členmi o ďalšej podpore.  

Pobúrenie a rozčarovanie západného publika nad odrezávaním hláv a popravami, ktoré vykonávajú maskovaní muži v čiernych uniformách bolo už nevyhnutné zastaviť. Veď mainstream o tom každý deň zvestoval. A tak už konečne padajú bomby a zabíjajú, podľa našich politikov, tých zlých.

Obama však už v začiatkoch leteckej ofenzívy potvrdil, že letectvo zvažuje rozšíriť bombardovanie aj na oblasti v samotnej Sýrii, v ktorej ISIS v podstate vznikol. Nemusíte veriť mojej „konšpirácii“, píše však o tom aj The Guardian (článok theguardian.com). Zároveň nezabudol potvrdiť, že toto bombardovanie na území Sýrie nebude koordinovať so sýrskou armádou, ktorá proti týmto hrdlorezom bojuje už bezmála štyri roky a ich obeťami sa stali tisícky sýrskych vojakov.

Hovoríme o tej Sýrii, kde len nedávno prebehli demokratické voľby a do čela krajiny bol opäť zvolený prezident Asad. Západ tieto voľby vníma ako frašku, čo však na tom, že za presne rovnakých okolností prebehli voľby aj na Ukrajine.

Hovoríme však aj o tej Sýrii, v ktorej sa od roku 2011 západným veľmociam nedarí zvrhnúť prezidenta Asada. Prebiehajúce bombardovanie je plánované aj na území samotnej Sýrie pod zámienkou ochrany civilného obyvateľstva, čo si západné bombardéry poslednýkrát vyskúšali v Líbyi.

Takto vykonávané bombardovanie je totiž úplne nereálne odkontrolovať, monitorovať a nezávisle o ňom informovať. Boli sme toho svedkami aj v spomínanej Líbyi, kde rezolúcia stanovila výlučne bezletovú zónu, avšak bombardéry prevažne Anglicka, Francúzska a USA ju zneužili na ofenzívne bombardovanie strategických cieľov. Ruská federácia túto rezolúciu síce odsúhlasila, avšak bola ňou podvedená zo strany predovšetkým USA. Tento pocit si so sebou nosia predstavitelia Ruskej federácie a s týmto pocitom blokujú všetky rezolúcie vzťahujúce sa k Sýrii.

Kto z OSN alebo z NATO dokáže naozaj pravdivo informovať, ktoré ciele americké dróny naozaj zasiahnu?

Len pred pár rokmi boli v Líbyi bombardované školy, nemocnice a ministerstvá. Ak budú bomby účelovo zhodené na obývané oblasti miest, v ktorých sa Asad teší podpore obyvateľov, západné médiá to odprezentujú ako útok Asadových vojsk proti civilistom. Naše média takto klamlivo informovali už mnohokrát. Ak sýrska protilietadlová obrana zasiahne americký bombardér, ktorý útočí na ich pozície, budú to znovu novinári, ktorí prinesú ohromujúce správy o tom, ako Asad spolupracuje s teroristami a likviduje lietadlá severoatlantickej aliancie zachraňujúce nevinných civilistov. Sýrske územie sa pomaly ale isto dostáva do neprehľadnej hmly, v ktorej bude mať západné letectvo širokú škálu možností ako jednotkám islamistov upevňovať pozície bližšie k Damasku.

Problém, reakcia publika a ponúknuté riešenie

Amerika vo svojom imperialistickom dobývaní používa veľmi jednoducho čitateľný a prepracovaný vzorec.

 

Časť prvá: Problém

V Iraku to boli zbrane hromadného ničenia. V Líbyi genocída a bombardovanie civilistov. V Sýrii chemické zbrane proti vlastným občanom. Na Ukrajine sú to teroristi zásobovaní Ruskou federáciou. V Iráne je to vývoj nukleárnych zbraní.

 

Časť druhá: Reakcia publika

Vytvorenie strachu a pocitu,  že v ohrození onedlho môžeme byť aj my, západné publikum. Alebo naopak, vyvolanie pocitu rozhorčenia a emócií nad vraždením nevinných civilistov, ktorí sú pod tlakom brutálneho diktátora.  

 

Časť tretia: Ponúknutie riešenia

Bombardovanie a zabíjanie ľudí vo vojnách za normálnych okolností všetci vnímame negatívne. Mediálna masáž a podvedomá manipulácia a vytýčenie negatívnych hrdinov však ľudí nabáda nie len sa s vojenskou ofenzívou stotožniť, ale k nej dobrovoľne aj prispieť. Ukážkovým príkladom je práve prebiehajúci pogrom fanatických hrdlorezov v Iraku. Ten istý divák by pred pár mesiacmi neváhal a naverboval by na stranu sýrskych rebelov proti Asadovým vojskám, zatiaľ čo v Iraku to isté publikum jasá pri pohľade na vybuchujúce bomby nad hlavami ISIS fanatikov. Pritom hovoríme o tých istých povstalcoch, hrdlorezoch a fanatikoch, ktorých v Sýrii poznáme pod menom rebeli, zatiaľ čo v Iraku ich prostredníctvom médií vnímame ako teroristov. Západné publikum za to však nemôže. Nevedome a účelovo sa stáva súčasťou vojnovej manipulácie kvestorov západných politikov – ekonomických oligarchov a vojnových štváčov západu, ktorých na Slovensku združujú neziskové organizácie z tretieho sektora, veľmi štedro podporované a financované zo západu.

Nezáležiac na tom, ako dlho celý tento chaos potrvá, nebudú v ňom ani porazení, no ani víťazi. Tento chaos pramení z viac než polstoročie dlhého vplyvu amerických a izraelských tajných služieb na Blízkom východe, ktorý zas a znova potvrdzuje, že účelom vojenských intervencií vonkoncom nie sú vznešené demokratické ciele pre blaho obyčajných civilistov.

Cieľom konfliktov, či už na Blízkom východe alebo na Ukrajine, je defragmentovať a oslabiť štátne útvary, ktorých prírodné zdroje by z nich mohli vytvoriť nezávislé a neovplyvniteľné geopolitické celky, v ktorých by západ stratil svoj vplyv alebo by pre ne začal predstavovať reálnu hrozbu pre napĺňanie geopolitických, no najmä ekonomických cieľov.

Ak je lídrom svetovej ekonomiky veľmoc, ktorej účasť zbrojárskeho priemyslu na HDP predstavuje 40%, je v jej záujme logicky vojna. Tá roztáčala a zachraňovala ekonomiku USA od prvej svetovej vojny a USA vypilovala metódy ako vojnu rozpútať k absolútnej dokonalosti. 

Ak má USA naozaj v úmysle zastaviť islamských radikálov a ich ofenzívu naprieč Blízkym východom, mali by ich v prvom rade prestať podporovať v krajinách, v ktorých sa usilujú o zmenu politických režimov. USA sa totiž dostáva do komických paradoxov, keď americké dróny zhadzujú bomby na islamistických žoldnierov v Iraku odetých do uniforiem z humanitárnych balíčkov, ktoré im ešte v roku 2013 vybavil senátor John McCain.

Keď ľudí prinútite k boju, budú záškodníčiť a utiekať sa k myšlienkam ako z bojiska ujsť. Keď sa vám ale podarí ľudí rozhorčiť a poštvať proti strane, ktorú vy určíte ako nepriateľa, budú sa do boja hlásiť sami. Toto je jediné pravidlo, ktorého sú si mocní tohto sveta vedomí a aplikujú ho v každej z novodobých vojen.

Obdobnou masážou prechádzame v prítomnosti aj my na Slovensku a Čechách. Netvárme sa, že sme modrí alebo červení, kapitalisti či socialisti, prozápadní či provýchodní. Postačí, ak budeme ľuďmi a budeme jednať v intenciách prirodzenej ľudskosti a odsúdime všetkých bez rozdielu, ktorí hľadajú dôvody pre rozpútanie vojen. Majte na pamäti, že tí ktorí nás do vojen dostanú, v nich v živote bojovať nebudú a budú medzi prvými, ktorí z krajín postihnutých vojnou odletia na svoje bezpečné letoviská v zámorí. Sme to my, bežní ľudia, ktorí prídu o všetko, o strechu nad hlavou, o našich blízkych.

Vtedy už bude neskoro z našich duší zlepovať nálepky modrých, či červených!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.

TV

Ministrov žiadajú, aby si už neuťahovali z Johnsona

Podporovateľ brexitu s tým nemá problém, podľa Theresy Mayovej je to nedôstojné.


Už ste čítali?